Joga a rozvoj odolnosti

V psychológii sa termín resiliencia (lat. resiliere: odraziť sa, zmieriť sa) vzťahuje na schopnosť jednotlivca úspešne sa rozvíjať napriek nepriaznivým životným okolnostiam a kritickým životným udalostiam.¹

Rozlišuje sa medzi odolnosťou ako vlastnosťou a odolnosťou ako schopnosťou. Tá prvá sa zväčša považuje za vrodenú a chápe sa ako reakcia na škodlivé prostredie. Pri druhej ide skôr o to, ako sa jednotlivec vyrovnáva s ťažkými udalosťami alebo životnými okolnosťami. ²

Keďže sa joga zaoberá otázkami ľudského vývoja, a teda tým, čo sa dá pretvoriť bez ohľadu na genetiku a podmienky, ktoré si so sebou prinášame, bližšie sa pozrieme najmä na odolnosť. Vyvstáva otázka, ako joga nielenže vytvára rovnováhu voči stresovým situáciám, ale ako cvičenie telesných cvičení ásana môže poskytnúť orientáciu, a tým aj stabilitu jednotlivcovi, ktorý sa vyrovnáva s náročnými situáciami.

Počas cvičenia jogy sa cvičiaci dostáva do plánovanej a samovoľne do stenziebohatého ssituácie. Najmä na začiatku sa cvičenie často vyznačuje neochotou, bolesťou alebo pocitmi antipatie, ktoré treba najprv prekonať, aby sa mohol rozvinúť radostný rytmus a s ním spojené budovanie vitality.

Vedomé vyhľadávanie náročných situácií, či už v joge, alebo v iných oblastiach, dáva jednotlivcovi možnosť prekročiť vlastné subjektívne limity spôsobom, ktorý si sám určil, a podniknúť ďalšie skúsenosti a kroky v učení. Po ich počiatočnom prekonaní sa môžu objaviť nepredvídateľné schopnosti a rozkvitnúť nové stabilizujúce pocity, ktoré mohli vzniknúť len ako dôsledok pozitívne prekonanej výzvy.

Predovšetkým však samotná cvičebná prax, resp. to, ako sa v nej jednotlivec stavia, otvára organizované pole praxe pre rozvoj odolnosti.

Nie je to však automaticky podporované cvičením jogy, ale skôr to možno špeciálne trénovať prostredníctvom určitých prvkov v rámci cvičenia.

Kľúčovým bodom by mala byť schopnosť pozorovania . Týka sa to menej každodenného pozorovania, ktoré má tendenciu prebiehať bez konkrétneho zamerania, a opisuje to viac pozorovanie okolo seba, pričom to, čo vidíme, je vedome alebo väčšinou nevedome spojené so sympatiami alebo antipatiami. Pozorovanie v rámci āsana sa naopak vyznačuje trochu iným typom pozorovania. Na jednej strane sa sústreďuje na niečo konkrétne a na druhej strane je pozorovanie čo najobjektívnejšie, t. j. bez subjektívnych pocitov, ako sú sympatie alebo antipatie. Ako praktický príklad môže poslúžiť ryba, matsyasana. V rámci tejto pozície sa konkrétne pozoruje napätie v tele: Ktoré oblasti sú uvoľnené alebo napäté? Ktoré oblasti potrebujú zmysluplnú aktivitu, ale kde je napätie prekážkou?

Toto organizované a objektívne pozorovanie situácie, ktorá je subjektívne veľmi napätá, prináša do nervového systému počiatočné upokojenie. Zmyslové nervy sa touto vedome riadenou činnosťou uvoľňujú a posilňujú. Na základe tohto vytvoreného pokoja je možné podniknúť ďalšie kroky. Vytvára sa predstava o tom, ako sa ásana možno ďalej formovať do konštruktívnej podoby, ktoré ďalšie kroky majú teraz zmysel a ktorá činnosť je na to vhodná. Až potom sa uskutoční cielená a vedome premyslená činnosť. Tu sa aktivizujú aj pohybové nervy, ale nie z bežného automatizmu, ale z prítomného vnímania, jasnej predstavy a vedome rozhodnutého konania.

Tento prístup umožňuje jednotlivcovi emancipovať sa od určujúcich predchádzajúcich skúseností a s nimi spojených pocitov nedostatočnosti a nájsť nový spôsob riešenia výziev. Čím viac sa opísané zručnosti objektívneho pozorovania a konkrétnej predstavivosti praktizujú, tým viac si prirodzene nachádzajú cestu do života a tvoria stabilizujúci a rozvoj podporujúci základ, a tým aj pevný základ pre konštruktívny osobnostný rozvoj. Odolnosť možno teda chápať ako vedome rozvíjanú schopnosť, ktorú sa každý človek môže naučiť a nanovo trénovať.

podľa Julija