Používanie pojmu
Pojem „sebaurčenie“ sa v rôznych kontextoch používa rôzne. V sociológii sa sebaurčením označuje nezávislosť jednotlivca od akéhokoľvek druhu vonkajšej kontroly, napr. prostredníctvom sociálnych obmedzení alebo štátneho násilia. Na druhej strane v psychológii sa tento pojem vzťahuje na schopnosť prevziať zodpovednosť za vlastný vnútorný život. Vo filozofii sa sebaurčením označuje napríklad nezávislosť jednotlivca od jeho vlastných pohnútok a túžob1.
Ak to zhrnieme, pojem sebaurčenia sa vzťahuje na schopnosť rozhodovať o svojom osobnom živote z vlastnej vôle.
Aký význam má však tento často používaný pojem, keď ho ďalej rozoberieme?
Pojem sebaurčenie sa skladá z dvoch podstatných mien, ktoré možno spočiatku pri počiatočnej diferenciácii posudzovať oddelene od seba: „self“ a „determination“.
Pojem „ja“ sa tiež používa nejednotne v závislosti od kontextu. Vo všeobecnosti sa ním rozumie identita alebo individualita človeka2. Ja sa považuje za centrum osobnosti a posilňuje alebo zdôrazňuje pojem „ja“.3 Ja možno definovať ako esenciálne jadro alebo prvotný základ osobnosti, ktorý existuje nezávisle od meniacich sa obsahov vedomia alebo situácií.4 V zásade sa tieto definície týkajú osobného, subjektívneho, individuálneho.
Je však ja samozrejmou súčasťou ľudskej bytosti, ktorá existuje od počiatku?
Eckart Tolle píše: „Keď už nie sme posadnutí myslením, ale používame svoje myslenie, potom môžeme zažiť svoje pravé ja. Toto ja nie je osobnosť, ktorú ukazujeme vonkajšiemu svetu, naša profesia, náš vonkajší vzhľad alebo roly, ktoré v živote hráme. Naše pravé ja je teda niečo, čo je nám prirodzene vlastné, ale čo ešte musíme objaviť, t. j. skutočne „odhaliť“.
Prvé rozlíšenie je tu v tom zmysle, že ja sa nevzťahuje len na existujúcu osobnosť jednotlivca, ale že ja opisuje niečo, čo podlieha procesu.
Pojem „určenie“ sa môže vzťahovať aj na rôzne ohniská. Vo všeobecnom a praktickom jazykovom použití sa determinácia chápe ako rozhodovanie, prijímanie rozhodnutia. Zároveň sa však tento pojem môže chápať aj ako byť determinovaný, ako povolanie. 5
Heinz Grill spája toto určenie s pojmom životného poslania, ktoré súvisí so šiestym centrom vedomia alebo čakrou:
„Tu v hlave, a ak to lokalizujeme fyzicky, v tejto malej žľaze, ktorá vysiela do tela najrozmanitejšie hormóny, sa skrýva tajomné poslanie, ktoré možno označiť ako životné poslanie, alebo skôr tu čaká vývojový proces, ktorý chce priniesť základné životné kvality a morálne hodnoty.“ 6
Tu je potrebné zdôrazniť aspekt procesu vývoja. Životné poslanie sa opisuje ako niečo pohyblivé, čo sa však nevyvíja svojvoľne, ale ktorého vývoj je orientovaný na morálne hodnoty. Tieto morálne hodnoty sa zasa môžu spájať s ideálmi. Tie sa tiež nerozvíjajú svojvoľne, ale sú spojené s jasnými a logickými myšlienkami, ktoré sa vedome pestujú v duši a môžu slúžiť ako vnútorná orientácia.
Z doterajšej diskusie o tomto pojme je zrejmé, že ja aj účel majú niečo spoločné s pohybom a nemožno ich považovať za samostatnú jednotku.
V tejto chvíli má zmysel pozrieť sa na tento aspekt bližšie a spýtať sa, aký pohyb, aká aktivita by sa mohla skrývať za týmito pojmami.
Čo predchádza sebaurčeniu?
Aby sme mohli viesť sebaurčujúce rozhodnutie, sebaurčujúci život, je potrebné najprv dobre rozlišovať medzi tým, čo sa robí z „ja“, z vedomého rozhodnutia, z vybraného ideálu, a tým, čo je motivované inými, nevedomými motívmi. Tieto nevedomé motívy zasa môžu nájsť počiatočnú diferenciáciu v rozlišovaní medzi vnútrom a vonkajškom:
Nevedomé motívy, ktoré sú absorbované a prispôsobené nepozorovane prostredníctvom vonkajších vplyvov, ako sú sugescie, manipulácie alebo lži, formujú určité presvedčenia a vedú k identifikácii s prijatými vzorcami, ktoré potom nepozorovane charakterizujú myslenie, cítenie a vôľu jednotlivca. Vedomie však ovplyvňujú aj vnútorné psychologické procesy, ako sú zvyky, obavy a iné determinácie, ktoré možno obstáli v skúške času a sprostredkúvajú určitý pocit bezpečia. V dôsledku toho sa určité vnútorné štruktúry opakovane reprodukujú a sťažujú jednotlivcovi nezaujatý vývojový proces, ktorý sa okrem iného prejavuje odpútaním sa od zdedených vzorcov myslenia, cítenia a správania. Po tomto odpútaní sa od sociálnych a osobných determinantov nasleduje nakoniec preorientovanie sa na slobodne zvolený ideál, v ktorom sa vidí osobná aj sociálna, medziľudská hodnota.
Schopnosť rozlišovať možno chápať ako duševnú vlastnosť, ktorá si vyžaduje diferencovaný rozvoj schopností duše.
Rozvíjaním týchto vzájomne prepojených síl, ktoré možno označiť ako myslenie, cítenie a chcenie, je možné v prvom kroku spozorovať staré vzorce a štruktúry a následne ich transformovať. Zvolený ideál, ku ktorému sa človek chce vnútorne a tiež v spoločenskom živote orientovať, je dôležitým predpokladom na to, aby si človek všimol návyky alebo manipulácie, zamyslel sa nad nimi a následne konal na základe tohto vedome zvoleného rozhodnutia. Ideál tak slúži ako vnútorná orientácia a umožňuje reorganizovať sily duše. Takto sa môže život čoraz viac riadiť vedomím a ideálom, ktorý sa nezastavuje pri osobnom rozvoji, ale nachádza svoju realizáciu aj v spoločenskej interakcii, a tým prospieva ľudstvu.
podľa Julija
Zdroje:
1https://www.duden.de/rechtschreibung/Selbstbestimmung
2https://www.duden.de/rechtschreibung/Selbst
3https://de.wikipedia.org/wiki/Selbst
4https://www.spektrum.de/lexikon/psychologie/selbst/13845
5https://www.duden.de/rechtschreibung/Bestimmung
6H. Grill, Kozmos a človek, Lammers Koll, 2015
